Napadlo vám niekedy riešiť detské problémy a problematiky pre deti knižkou? Alebo hľadáte „osvedčené“ rady na internete, či u odborníkov? Pre nás staršie ročníky bolo asi prirodzenejšie riešenie siahnuť po knihách, keďže sme vyrastali v nie natoľko pretechnizovanej dobe. Teda, aby som bola úplne presná v rebríčku, ja som najprv zisťovala u:

1. mamy

2. babky

3. a potom som konzultovala knihy

Poradie prvých dvoch sa menilo v závislosti od argumentu alebo sme spoločne „išli pohľadať do knižky“. Dodnes si pamätám, ako moja babka listovala v slovníku cudzích slov, frazeologickom slovníku alebo v atlase, len aby uspokojila moje zvedavé otázky. Neviem, možno práve v tej chvíli sa zrodila moja dôvera v knihy. A to sa musím priznať, že som nebola žiadna knihomoľka. Zbožňovala som (platí to aj v prítomnom čase) obdivovať a dookola si prezerať ilustrácie či už rozprávkových kníh alebo anatomické výkresy. Skladala som si z nich v hlave fantastické príbehy (aj toto platí v prítomnom čase).

Sila obrázkových kníh

Nech však príliš neodbieham od témy. To čo som tým vlastne chcela povedať je, že deti vedia úžasne vnímať aj knižky bez hromady textu. Teraz mi ide predovšetkým o vyvrátenie názoru, ktorý som nedávno počula, že: „… ak má kniha tak málo textu, škoda za ňu platiť.“

Nuž, ja by som to, nakoniec tak ako všetko, príliš neškatuľkovala. Skutočne, nič nie je čiernobiele a ani kniha s málo textom nemusí byť hneď zbytočná, ale ani kniha s kopou textu nemusí byť užitočná. Mnohokrát dieťa, hlavne v mladšom veku, oveľa lepšie porozumie ilustrovanej knižke bez textu ako textu bez obrázku. Vyskúšajte mu prečítať encyklopédiu alebo nejakú štúdiu a presvedčíte sa samy, čo lepšie zaberá. Nemusíte mať pocit, že vlastne keď mu/jej večer pred spaním nečítate rozprávku, ale si len prezeráte obrázky v knihe, tak to nie je dostačujúce. Moja dcérka, v určitom veku(okolo 3) vôbec nechcela, aby som jej čítala. Priniesla knižku, usalašila sa vedľa mňa, ja som listovala, ale nemohla som čítať, a ona si prezerala obrázky. Myslím, že moje slová ju vyrušovali v jej myšlienkach. Priznám sa, že som bola najprv mierne urazená, že teda nechce, aby jej maminka čítala. Argumentovala som si tým, že je to vlastne zbytočné, listovať v knihe a nečítať, čo je v nej napísané. Párkrát sme sa aj kvôli tomu pohašterili. Chvíľku mi to trvalo, kým sa zahojilo moje ego a začala som si ju konečne, pri mojom „nudení“ sa, všímať. Ona si úplne sústredene prezerala obrázky! Inak absolútne odporúčam „observovať“ deti. Malé očká jej behali z jedného obrázku na druhý a detailne si prezerala každý kúsok ilustrácie. Stavím sa o čo chcete, že jej v hlave prebiehal úžasný film aj s dabingom, zložený z ilustrácií, na ktoré sa so záujmom pozerala. Samozrejme, že ju moje hlasné čítanie pri tom vyrušovalo! Viete, nemusíme byť vždy pánmi situácie. Preto nezúfajte, milé mamičky a milí oteckovia, keď si vaše dieťa „len“ prezerá obrázky. 

A čo teda s tým problémom?

Nuž, keďže som už obhájila existenciu kníh s málo-žiadnym textom, v tejto rubrike, Knihou na problém ( alebo problematiku…), sa budem venovať knižkám, vďaka ktorým môžete podporiť riešenie problému a tiež osvedčeným knihám, ktoré pomohli priamo nám. Začnem hneď jednou veľmi vydarenou rozrastajúcou sa kolekciou, teraz uz štyroch knižiek s názvom Slušné správanie. Je rozdelená na rôzne oblasti, V škôlke, V kúpeľni, V mojej izbe, a Ja a môj pes, a sú to teda „iba“ obrázkové knihy. Majú však krásnu myšlienku, a to ukázať dve polohy správania a z nich vyplývajúce dôsledky. Zámerne som nenapísala slušné a neslušné, alebo dobré a zlé, lebo ako sme si vyššie hovorili, nič nie je čiernobiele. Čiže, aj ja som sa pri ich „čítaní“ s dcérkou snažila iba komentovať, čo sa deje na obrázku a nie to posudzovať/odsudzovať. To som nechala na ňu. My sme mali hrozne veľký problém s umývaním vláskov. Plus bývame v paneláku a ja sa týmto chcem susedom ospravedlniť a zároveň poďakovať za trpezlivosť. Neviete si predstaviť ten plač, krik, hurhaj, vždy, keď sa „išli“ umývať vlasy. A potom to prišlo. Teraz nepreháňam, štyrikrát (cháp štyri dni) sme si prezerali na dobrú noc knižku venovanú slušnému správaniu v kúpeľni, kde si dievčatko so zaklonenou hlavou užíva umývanie vláskov. Na ďalší raz, pri umývaní vlasov dcérka zaklonila hlavu, očká sme prekryli uteráčikom a bolo. Potom sme sa samozrejme hneď išli pozrieť do knižky, a ona mi hrdo ukazovala, že mala takto zaklonenú hlavu a vôbec neplakala. Za nás vrelo odporúčam!

Stačí si čítať a stane sa zázrak!

Nuž, až tak rýchlo to skutočne nefunguje. Ako som spomínala, celému tomuto procesu predchádzalo ukrutné plakanie a odmietanie. Nečakajte, že podáte dieťaťu knižku, vy si založíte ruky, ono si to naštuduje a nakluše poslušne do kúpeľne. Všímať si správanie dieťaťa, pozorovať reakcie a hlavne aktívne vnímať čo sa asi snaží naznačiť, je základ úspechu. Možno ešte jednoducho nedozrel čas, doprajte si ho. Nie ste na dostihoch. Nemusí vás trápiť, že susedove dieťa si po sebe ešte aj mopom vytrie podlahu. Riešte svoje dieťa, vyskúšajte o ďalší deň, o dva…nemáte čo stratiť, iba získať. Ja som sa snažila(veeeeľmi) neriešiť to hnevom. To dieťa nám to nerobí naschvál, je mu jedno, že sme celé mokré, nerozumie tomu. Opakujte si to, dokola, počítajte v duchu ak je treba. Určite sa to zmení a možno skôr, ako čakáte. Možno sa to nevyrieši úplne, ale vyvinie sa to k lepšiemu a postupne sa dostanete k cieľu. 

Poznáte túto kolekciu knižiek Slušné správanie? Aké máte skúsenosti?